,,Ser REBELDE es más que una mera enfermedad adolescente,porque un verdadero REBELDE,tiene el valor de ser dueño de su propio destino"



Březen 2011

MOJE POKRAČOVANIE REBELOV ČASŤ 2

8. března 2011 v 20:04 | anide |  iné

KAPITOLA 2.
,,Som doma!"zakričala som,keď sa za mnou zabuchli vchodové dvere nášho nového domu.Ako prvé mi pri vchode padli do oka fotky,ktoré Alma rozvešala v hale.Boli to fotky nás-Mii,mňa a José,od bábätiek až po fotku z Francovej a maminej svadby.
Vliekla som tašku plnú vecí,ktoré mi ešte zostali na Elite.Diego musel ísť za mamou,kúpila si nový byt a on jej išiel pomôcť so zariaďovaním,takže mi ani nemal kto pomôcť vytrepať tú vec plnú harabúrd.Slúžky záhadne zmizli vždy,keď ich človek potreboval.Veď si predsa nemohli nechať ujsť novú časť svojej telenovely.
Dom bol na môj vkus až príliš tichý.
,,Kde všetci trčia?"pýtala som sa sama seba ťahajúc tašku hore schodami.
Zrazu som počula rýchle kroky smerom k schodisku.
,,Slečna Roberta!"hystericky na mňa volal Peter. ,,Dobre,že ste sa už vrátili,niečo sa stalo"
,,Čo je?Čo sa stalo?Tak hovor Peter do kelu!Niečo s José,Miou...?"
,,Nie slečna,ide o vašu mamu"
Až ma pichlo pri srdci a tep sa mi zvýšil na maximum.Pustila som tašku z ruky a tá sa pomaly kotúľala dolu schodami ako v nejakom spomalenom zábere vo filme.
,,Čo je s ňou,kde je?"spýtala som sa roztraseným hlasom.
,,Hneď potom ako ste odišli s Diegom Alme prišlo zle,vracala a potom odpadla,všetci išli s ňou do nemocnice,mali ste vypnutý mobil,takže...."Peter sa mi ešte snažil niečo povedať,ale ja som už zabuchovala vchodové dvere.V tej rýchlosti som zavolala Diegovy.
,,Diego?"ozvala som sa plačlivým hlasom
,,Ty plačeš?"
,,Prosím ťa rýchlo pre mňa príď.Moju mamu odviezli do nemocnice"Viac som už hovoriť nemusela.
,,Hneď som tam"povedal a položil.
Bolo to najdlhších 10 minút aké som zažila.Strašne som sa o mamu bála.Kde do pekla ten Diego trčí?Konečne som začula zvuk kolies na štrku.Rýchlo som nastúpila do Diegovho mercedesu a on dupol na plyn.
,,Zlatko,čo sa stalo?"
,,Neviem,netuším,keď sme prišli z Elite Way išla som si zaniesť veci do izby a zrazu na mňa Peter kričal,že mamu odviezli do nemocnice,že jej bolo zle a..."Hlas mi zlyhal a začala som plakať.
Diego sa ma snažil upokojiť.
,,Moja,neboj sa Alma bude v poriadku,asi to bola len malá nevoľnosť,neplač."
,,Ty to nechápeš,ráno som bola na mamu hrozne odporná,ak ak..."
,,Roberta,nech ti to ani nenapadne,Alma bude v poriadku!"
Zvyšok cesty sme už nepovedali ani slovo.Ešte Diego ani poriadne nezaparkoval a ja som už utekala smerom k vchodu na recepciu.
,,Dobrý deň,prosím vás,mohli by ste mi povedať,kde leží Alma Reyová?"
,,Počkajte chvíločku slečna,pozriem sa..."dosť nevľúdne mi povedala recepčná.
,,Je to súrne,švihnite si!"nervózne som ju naháňala.
,,Upokojte sa,slečna!Táto dnešná mládež."
,,No tak!"
,,Dobre,dobre,už to mám,leží na 3.poschodí,gynekologicko-pôrodnické oddelenie."
Rýchlo som vybehla po schodoch a celá zadychčaná som prišla na gynekológiu,kde už som videla Miu v objatí s Miguelom,vedľa nich sedela Lujánová a Franco sa nervózne prechádzal.
,,Čo je s mamou,ako sa má?"
Slova sa chopila Mia.
,,Nič nevieme Roberta,len že jej robia nejaké testy a teraz čakáme na doktora."
Bola som na nich príšerne naštvaná,preto som začala na nich vrieskať.
,,Prečo do kelu ste mi hneď nevolali,je to MOJA mama,ja som s ňou vyrastala,ani jeden z vás ju nepozná viac ako 2 roky a...ak sa jej niečo stane,tak ja..."usedavo som sa rozplakala.Franco ma objal.
,,Roberta,neplač,určite to nie je nič vážne.Volali sme ti,ale nešlo to.Neplač"
O niekoľko minút neskôr prišiel doktor.Všetci boli hneď na nohách.
,,Vy ste príbuní pani Reyovej?"
,,Áno,ako sa má?"
,,Ktorá z vás je Roberta?"
,,To som ja pán doktor"odpovedala som mu.
,,Pani Alma vás chce vidieť."
Vážne ma znervóznil,ale hneď som utekala za ňou.Vošla som do izby.Sedela na posteli.Rýchlo som sa rozbehla za ňou a objala ju.
,,Mami prepáč mi to,sľubujem ti,že už si z teba nikdy srandu robiť nebudem,veľmi som sa o teba bála,čo ti je,ako sa cítiš?"
Mama sa smiala a zároveň plakala.
,,Zlatko,je mi lepšie ako kedykoľvek predtým."
,,Prečo si chcela vidieť práve mňa.Ostatní sa o teba tiež veľmi boja."
,,Doktor mi povedal,čo mi je a chcem,aby si to vedela ako prvá.Nie preto,že by ostatní znamenali pre mňa menej ako ty,ale poznáš ma najlepšie a preto chcem,aby si bola prvá ,ktorá sa tú správu dozvie."
,,Mami už hovor,je to niečo vážne?"
,,Vlastne áno.Budeme mať bábätko."
,,My dve?"
,,Roberta!"
Zrazu som nevedela,čo povedať.Ja budem mať bračeka alebo sestričku.Vždy som po tom túžila.Alma sa od šťastia rozplakala.
,,Tak čo povieš ,princezná?"
Aj ja som začala plakať.Vrhla som sa na ňu.
,,Mami!Vy budete mať bábo"
,,Nie,moja.My."
,,Mám ťa rada,mami!Ale plienok sa ani nedotknem,túto maličkosť prenechám Mii."
Mama sa začala smiať.
,,Dobre zlatko.Teraz to pôjdeme oznámiť ostatným,lebo už určite umierajú od strachu.A keď za nimi prídeme,skús sa tváriť tak trochu smutnejšie,aby ich to ešte viac prekvapilo,ok?"
,,Ok,poďme im to povedať."
Vyšli sme z izby v objatí a kráčali sme smerom k čakárni.Tam už nervózne prešľapovali všetci členovia našej rodiny spolu s Diegom.Hneď ako nás zbadali vrhli sa na nás.Ako prvý Franco.
,,Alma,láska moja,čo ti je,doktor nám nič nechcel povedať,že vraj nám to povieš sama."
,,Sadnite si"prikázala Alma.
Keď sa všetci usadili,už som viac úsmev nedokázala skrývať.
,,Netvárte sa tak preboha,nezomieram."
,,Tak už hovor,Alma!"nervózne povedal Miguel.
,,Dobre teda.Budeme mať malého Culocciho."
Asi na 3 sekundy bolo ticho,potom ako keby niekto hodil do nemocnice bombu.Od radosti začali všetci kričať.Alma a Franco plakali od šťastia.Mia odpadla a Miguel ju musel pridržiavať.Všetci sa objímali,a potom za mnou prišiel Diego a pobozkal ma.
,,Gratulujem k bračekovi."
,,Alebo sestričke"
Trochu sme sa vzdialili pozerajúc na hlúčik tých najšťastnejších ľudí na svete.Na moju rodinu.

MOJE POKRAČOVANIE REBELOV ČASŤ 1

8. března 2011 v 20:03 | anide |  iné
Rozhodla som sa,že napíšem pokračovanie Rebelo. Ako by to podľa mňa malo všetko ďalej byť. Začínam písať hneď od rána po oslave konca školského roka. Tu sú prvé dve kapitoly :)

KAPITOLA 1
,,Robertooo!" ozvalo sa po celom dome a do mojej izby ako rýchlosťou blesku vbehla Mia a skočila mi na posteľ.
,,Au!, Ty si sa zbláznila alebo čo,chceš ma zmrzačiť hneď prvý deň prázdnin?"spýtala som sa jej napoly rozospato.
,,Jasné,že nie Roberta,mám pre teba jednu zlú a jednu dobrú správu."hoci som ešte napoly spala, videla som,že sa tvári dosť vážne,čo je v jej prípade naozaj pozoruhodné.
,,Mia,dúfam,že je to niečo dôležité,keď si ma zobudila o tomto čase"Včera sme dlho do rána mali oslavu konca školského roka na Elite Way School a vážne som bola úplne mimo.Vlastne,všetci boli,teda okrem mojej mamičky,tá chcela spievať ešte aj pre Mayru,keď upratovala posledné riady zo stolov. Zrazu mi Mia strčila pred nos svoju ruku a ja som na ňu len nechápavo pozerala.
,,Zlomil sa ti necht alebo čo?"
,,Bože Roberto, a ty mne budeš hovoriť,že ja mám jeden neurón..."A potom som si všimla krásny jagavý prsteň a iskru,ktorú mala v očiach...
,,Wow gratulujem sestrička,bude z teba pani Arrangová"povedala som jej a objala ju.
,,Áánooo" kričala piskľavým hlasom.Bolo vidieť,že je šťastná.
Vážne som sa tešila,ale neodupustila som si malý žart.
,,Ale dúfam,že toto je tá zlá správa" zasmiala som sa.
,,Ha-ha,si veľmi vtipná" pokračovala ,,Len asi ťa ten smiech prejde,keď ti poviem,že namiesto toho,aby si išla na dovolenku s Diegom budeme musieť tvrdnúť s tvojou mamou a mojim dadym niekde na púšti.
,,Žartuješ však?"nahnevane som sa spýtala.
,,Nie,počula som ich ako sa o tom včera rozprávali"
Ako si to moja mama predstavuje?Jasné chcela som nejaký čas stráviť aj s ňou,ale v auguste máme turné,cestujeme z RBD až do Európy,a preto som chcela júl stráviť v Mexiku,s mojim ockom s kamarátmi a hlavne s Diegom.
,,Nežartujem,ja tiež chcem byť radšej s mojou blšičkou,hlavne teraz" a znovu mi strčila prsteň pred nos.
,,Čo budeme robiť?"spýtala som sa jej z nádejou
,,Akože čo budeme robiť,preto som tu nie?Veď ty máš vždy poruke nejaký plán."
,,Povedz,že si tehotná a že nemôžeš letieť lietadlom"
,,Roberta,toto je vážne!"
,,Ok,ok prezlečiem sa, zídem dolu a porozprávame sa"Ťarbavo som vstávala z postele.Naozaj sa mi nechcelo,ale radšej obetujem pár hodín spánku ako sa celé dni pozerať niekde v tramtárii ako sa mama s Francom oblizujú.
Mia bola na odchode,keď sa zrazu pri dverách otočila.
,,Ešte jedna vec.."začala ,,Ďakujem ti za to,čo si včera povedala pred všetkými spolužiakmi na tej slávnosti. Som rada,že mám sestru ako ty.Ssíce zo strašnými vlasmi..."zasmiala sa "...naozaj ťa mám rada Roberta!"a objala ma.
Nie som práve typ,ktorý rád prejavuje city,okrem toho,vôbec som to nečakala,takže som len ticho sedela prikovaná k posteli.Zrazu sa odtrhla ,,Ok,tak ťa čakám o päť minút dole" zabuchla dvere a odišla. ,,Veď aj ja ťa mám rada,Barbie"
O niekoľko minút som zišla dole do kuchyne,kde už sedela celá naša podarená rodinka.Mama,ktorá zase samozrejme všetkých nútila jesť nejaké zrno(ona sa pri tom napchávala kyslími uhorkami),vraj aby sme boli štíhle.Jediný,kto ju počúval bola Mia.Vždy som hovorila,že tie dve sa našli.Franco s José síce prikyvovali,ale aj tak jedli,to,čo chceli a kašľali na nejaké kalórie.
,,Dobré ránko,zlatko moje,ako si sa vyspinkala?"
,,Mamička,ja dobre,len nechápem ako môžeš byť po včerajšku taká čiperná.Niekedy sa vážne čudujem,ako ty môžeš mať už 40." jednoducho som neodolala.
,,Roberta!Prestaň zlatko,dobre?Ja mám od štyridsiatky ešte pekne ďaleko."Franco sa na ňu podozrievavo pozrel.
,,Čo je?Prečo sa na mňa takto pozeráš?"už začínala byť mierne hysterická ,,Drahý ja naozaj nemám štyridstať" zrazu sa zdvihla zo stoličky a zdvihla telefón,ktorý bol najbližšie.,,Počkaj,zavolám Martinovy,on ti presne povie...."
Franco to však nemohol zavŕšiť lepšie.,,Preboha,ja som si zobral starenu!"a nastavil ruku aby sme si mohli tľapnúť.Odkedy si Miin otec zobral moju mamu,musím uznať,už s ním nie je taká nuda ako predtým.Dokonca aj vtipkuje.Toto nie je prvýkrát,čo sme si z Almy vystrelili.
Všetci sa začali smiať a Franco mamu pobozkal.
,,Dobre dievčatá,musíme vám niečo povedať" začal Franco a za ním naňho ukazovala Mia a naznačovala ústami,,Vidíš,čo som ti hovorila?"
,,Vzhľadom na to,že sme konečne všetci spolu ako rodina,chceli by sme ísť s vami na dovolenku.Dostal som nejaké poukazy od jedného môjho obchodného partnera,a preto si myslím,že by sme to mali využiť,čo poviete?"
José ma predbehla a na môj vkus bola až príliš nadšená.,,A kde by to malo byť?"
,,V Abu Dhábí"
Keď Mia hovorila,že na púšti,nemyslela som,že to bude doslova.
,,Prepáč,prepáč dady myslíš to Abu Dhabí na druhom konci planéty,kde ženy chodia zahalené ako mníšky?"spýtala sa Mia
,,Tak to je vylúčené,moju mamu nikto nevidel zahalenú odkedy rodila" José oprskala celý stôl čajom a Peter,ktorý išiel práve do zahrády sa až zadúšal od smiechu.
,,Roberta Alejandra!"skríkla na mňa Alma " myslela som,že tvoj otec ťa naučil za tých pár týždňov,čo si u neho bývala ako sa máš správať,ale vidím,že mi ťa len viac rozmaznal."
,,Mamička,kľud,bol to len vtip"Na môj vkus reagovala až príliš podráždene.Vždy bola precitlivená,to áno,ale až takto.Dokonca sa rozplakala.
,,Viete čo,už mám po krk toho ako si zo mňa robíte srandu,nájdite si láskavo inú kravu,ktorá vám to bude trpieť!"odišla a Franco sa rozbehol za ňou.
,,Mačička,teraz si to vážne prehanala" oznámila mi José a utierala oprskaný stôl.
Bolo mi to vážne ľúto,nedávno som sa s mamou udobrila a nechcela by som si ju opäť pohnevať.Ale na druhej strane som to nechápala.Nikdy totižto takto nereagovala.Buď sa tiež smiala alebo ma len tak z povinnosti zahriakla,ale toto?Myšlienky mi prerušilo zvonenie telefónu.
,,Prosím?"Bol to Diego.Veľmi som sa potešila,že konečne počujem jeho hlas.
,,Ahoj zlatko,dnes si idem ešte po posledné veci do školy ,nechcela by si ísť so mnou?"Ticho.
,,Roberta,si tam?"
,,Áno,áno prepáč,trochu sa bojím o mamu.Jasné,pôjdem,aj ja som tam nechala ešte zopár vecí.
,,Ok,tak pre teba asi o hodinku prídem.Milujem ťa"
,,Aj ja teba.Ahoj"
,,To bol Diego?" spýtala sa José s Miou naraz.
,,Áno,ideme ešte po nejaké veci do školy.Mačička,ty už si si zobrala všetko?"
,,Hej,hej,včera po oslave som si všetko pobalila."
,,Dobre teda,ja idem" pozdravila som ich a premýšlajúc o mame som vybehla naspäť do izby.
,,Roberta,nezjedla si raňajky!"kričala za mnou José,ale ja som ju už nevnímala.
O hodinu som už bola nastúpená pred domom,ale ako vždy Diego meškal.Našťastie zachvíľu sa na príjazdovej ceste objavilo auto.
,,No konečne!" bolo mi aj ľúto,že som sa s ním takto zvítala,ale stále som sa trápila kvôli mame.
,,Presne takto si reagovala,keď som ti priniesol gitaru pre Facunda.A vieš ako to nakoniec dopadlo..."
Ako si to môže pamätať,veď to bolo ešte vo štvrtom ročníku.
,,Áno,pobozkal si ma."
,,Presne tak" povedal,nahol sa ku mne a pobozkal ma ešte krajšie a jemnejšie ako pred tými dvoma rokmi.
,,Ty si na to spomínaš?"spýtala som sa ho,keď sme už sedeli v aute na ceste k Elite Way.
,,Láska moja,ja si spomínam na každý náš bozk."
,,Neverím ti"
,,Vážne,tak sa ma spýtaj na hociktorý poviem ti rok,miesto a čo si mala na sebe"Táto hra sa mi začala páčiť.S Diegom som vždy zabudla na všetky problémy.Pri ňom som to bola jednoducho ja.
,,Ok,tak napríklad náš prvý bozk?"
,,Rok 2004, vtedy v tej komore na párty,mala si červenú parochňu,striebornú čelenku a také červené,pásikavé ..."
,,To nie je možné,myslela som,že na tieto veci si väčšinou pamätajú baby."
,,Vtedy som si prvýkrát naozaj uvedomil,že som do teba zamilovaný až po uši."
Jeho slová sa tak dobre počúvali...
,,A čo vtedy,keď som ti hodila gitaru do vody,vtedy si čo cítil?"vážne ma zaujímalo,čo odpovie.
,,Tak to som bol poriadne vytočený,ale skôr na seba,že som ti tak ubližil" pozeral na mňa s takou láskou,že som nemohla ani dýchať.
"Jednu vec som sa ťa vždy chcela spýtať.Vtedy,keď si spadol do toho bazéna a to čo sa potom stalo...veď vieš,na druhý deň si si naozaj na nič nespomínal?"
,,Pamätal som si každé jedno slovo" povedal mi s úsmevom na tvári a ja som pocítila v srdci také teplo ako už dávno nie.
,,Ok,pokračujme v našom bozkovom kvíze"nereagovala som,len som tupo zízala na budovu pred nami ,,Zlatko,čo ti je?"
Práve sme odbáčali k Elite Way a ja som si uvedomila,že je to naposledy,čo som tu.
Automaticky mi začali tiecť slzy.Nečakala som to,myslela som si,že včera som sa naplakala dosť.
Zastali sme pre vchodom a ja som sa začala z ničoho nič smiať.
,,Čomu sa tak smeješ,Roberta?"spýtal sa ma Diego
,,Spomenula som si ako som sem prvýkrát prišla,Mii som na hlavu vyliala plechovku s colou" plakala a smiala som sa zároveň.Diego sa tiež začal smiať a silno ma objal.
,,Zažili sme tu veľa pekného"
,,Láska moja nechal by si ma nachvíľu samu,chcela by som sa tu ešte poslednýkrát prejsť."požiadala som ho.
,,Jasné,moja.Ja si idem zatiaľ po veci do izby."Pobozkal ma na čelo a odišiel.
Vydala som sa smerom ku vchodu.Väčšina študentov už odišla,takže škola bola takmer prázdna.Tak toto je to väzenie.Obzerala som sa dookola ,prechádzala som sa najprv po kaviarni,po chodbách,v našej triede,pri ktorej už vysel nápis triedy,ktorá sem príde v septembri.Spomínala som na naše protesty,úteky,hádky.Zastavila som sa aj pri riaditeľni,kde ešte stále viseli naše fotky.Bolo zvláštne prechádzať sa tam bez toho,aby mi Alicia za ušami nefrflala koľko má roboty.Nakoniec som zakotvila v našej izbe.Bola úplne prázdna,len v skrini zostalo zopár mojich vecí.Pomaly som ich zo slzami v očiach balila.Keď som skončila,chvíľu som tam len tak stála a pozerala dookola,zrazu mi padol pohľad na papierik,čo ležal pod posteľou.
,,Čo to je?"spýtala som sa sama seba a zodvihla to.Neverila som vlastným očiam.Bol to ten papierik,na ktorý mi Diego pred dvoma rokmi napísal,že sa o chvíľu stretneme v učebni hudobnej výchovy,keď sme si prechádzali nejaké piesne pre skupinu.Načapali nás naši rodičia ako sa bozkávame...S úsmevom som si ho dala do vrecka a kráčala ku dverám.
Diego ma už aj so svojimi vecami čakal v aute.Opatrne sa ma spýtal.:
,,Si v poriadku?"
,,Ale hej,bože,nikdy som si nemyslela,že mi bude toto väzenie takto chýbať"
,,Čo to máš v ruke?"
Podala som mu malý lístok.Začal sa smiať.
,,Pamätám si,že vtedy mal Gandía jeden zo svojich slávnych prejavov." povedal a vrátil mi ho.Rozhodla som sa,že si ho nechám na pamiatku.
,,Ideme?"
Iba som prikývla.
Keď sme odbáčali na hlavnú cestu,obzrela som sa poslednýkrát na Elite Way School.
,,Pardo mal pravdu" Diego nechápal o čom hovorím.
,,V čom?"
,,Keď mi prišiel oznámiť,že ma zapísal sem do školy a ja som protestovala,povedal,že raz mu budem za to vďačná.Vtedy som mu neverila..."
Diego ma chytil za ruku a videla som,že aj on sa pozerá do spätného zrkadla na miesto,kde sa zmenili životy nás všetkých.
,,KÝM SME BOLI DEŤMI,HRAŤ SA BOLO PRE NÁS JEDNIOU STAROSŤOU.A TERAZ,KEĎ SME VEĽKÍ A DOSPELÍ,ĎALEJ SA HRÁME A TVÁRIME SA,ŽE NIEKOHO NENÁVIDÍME HOCI HO V SKUTOČNOSTI MILUJEME"